Katka sa na bábätko
veľmi tešila. No hoci sa narodilo zdravé, po pár dňoch na ňu padol
smútok. Sama nechápala, prečo stále plače. Nevedela, že je to normálny
popôrodný stav, dokonca má názov – baby blues. A nebola pripravená na
množstvo ďalších vecí, čo na ženu striehnu v šestonedelí.
Hana Celušáková je
psychologička, ktorú pôrody z profesionálneho hľadiska začali zaujímať,
keď po prvý raz otehotnela. Prvé tehotenstvo však nedopadlo dobre,
takže si prešla tým, keď ženu, ktorá potratí, dajú na izbu k mamičkám s
bábätkami. Vtedy si uvedomila, že v pôrodniciach je psychologická
starostlivosť o ženu akosi na okraji. Hoci ďalšie tehotenstvo už
dopadlo šťastne, pôrod tiež nebol celkom podľa jej predstáv: „Zážitok,
o ktorom som si myslela, že bude pre mňa veľmi intímny, tu bol vecou
verejnou, bez súkromia, individuality. Nepáčilo sa mi to, preto som
začala hľadať cestu, ako to zmeniť. A vtedy som objavila duly.“
Dobrovoľné otrokyne
Duly boli vlastne otrokyne v starovekom Grécku, ktoré sa starali o
paniu s bábätkom. Dnes si tento názov zvolili ženy, ktoré chcú rodičkám
uľahčiť pôrod. Nemusia to byť zdravotníčky. Stačí, ak si spravia kurz,
kde sa naučia, ako byť tehotnej žene psychickou aj fyzickou oporou.
„Dula nevyšetruje ani nepredpisuje lieky. Vie však dať masáž, ukázať
rôzne uvoľňujúce techniky a polohy, ktoré zbavia bolesti a stresu.
Navyše je oporou aj pre otecka. Byť pri pôrode je totiž silný zážitok,
no zároveň veľká psychická záťaž. Veď sa týka jeho najbližších. Rád by
pomohol, ale nevie ako, preto spätne môže mať pocit, že zlyhal. Dula mu
však ukáže, ako môže byť svojej žene veľmi prospešný,“ vysvetľuje Hana.
Utajená pomoc
Podľa Hany sú duly rozšírené vo väčšine zdravotníckych systémov, kde je
pôrod stroho medicínsky. Teda kvalitný, čo sa týka odbornosti, no
studený k matke. No a práve to ľudské teplo môže dodať dula. To teplo
je veľmi dôležité, pretože skúsenosti ukazujú, že pôrod s dulou je
rýchlejší, treba menej liekov proti bolesti, dokonca je o polovicu
menej cisárskych rezov. Je to preto, že keď sa rodička cíti bezpečne a
nie je v strese, nevyplavuje sa adrenalín, ktorý brzdí pôrodnú činnosť.
Napriek tomu na Slovensku asistenciu duly neprepláca žiadna zdravotná
poisťovňa. Ak o ňu má rodička záujem, musí si našetriť zhruba dve- až
päťtisíc korún, závisí od množstva stretnutí. No najmä musí o tejto
možnosti vôbec vedieť. Naši gynekológovia totiž služby dúl odporúčajú
tehotným iba zriedkavo. Väčšinou sa o nich dozvedia náhodou od iných
žien, prípadne cez médiá.
Nešťastne šťastné
Hana si tiež spravila kurz dúl, no stále sa jej to zdalo málo. S
priateľkou psychologičkou Máriou Kopčíkovou mali deti približne v
rovnakom veku a často sa rozprávali, na čo všetko neboli pripravené,
keď si domov priniesli bábätko. A začali premýšľať nad prípravou
programov pre tehotné, zameraných nielen na pôrod, ale aj na to, čo
nasleduje. No a na jeseň 2006 naozaj začali s kurzmi aktívneho
rodičovstva. Okrem prípravy na pôrod tu s budúcimi mamičkami hovoria aj
o veciach, na ktoré sa bežne v súvislosti s tehotenstvom nemyslí: „Teda
o strachu, úzkosti a pochybnostiach, či to zvládnem. Pretože mamy po
pôrode vôbec nemusia byť také šťastné, ako sa očakáva. Veľa žien
prežíva tretí až piaty deň po pôrode takzvané baby blues. Matka sama
nevie povedať, prečo plače – má zdravé dieťa, mlieko sa rozbieha a
napriek tomu jej je smutno,“ upozorňujú odborníčky. Podľa niektorých
teórií vraj popôrodný smútok pramení z toho, že dieťa opustilo bezpečie
maminho tela a ona má pochybnosti, či s ním správne zaobchádza.
„Stačilo by, keby jej vtedy niekto poklepal po pleci – áno, robíte to
správne.“ Bohužiaľ, veľa žien má, naopak, skúsenosť, že namiesto toho
sa na ne oboria sestričky, aby neboli hysterické.
Mliečne peripetie
Hana s Máriou venujú pozornosť aj dojčeniu, s ktorým býva v šestonedelí
najviac problémov. A sú rady, ak túto tému absolvujú s rodičkami aj
budúce babičky.
„Keď totiž boli ony mladé, bol k dojčeniu celkom iný postoj než dnes.
Väčšina nedojčila vôbec alebo krátko, preto nedokážu dcéram poradiť
alebo im radia zle. Navyše dnes, keď sa tak zdôrazňuje význam
materského mlieka, môžu mať pocit viny, že ho vlastnému dieťaťu
nedopriali. Dosť často hovoria aj o smútku, že im nebolo umožnené
dojčiť. No keď im povieme, že vtedy sa to často ani nedalo, akoby z
nich snímeme vinu a uľaví sa im.“
Okrem psychologickej podpory a praktických rád však Mária, ktorá je
vyškolenou laktačnou poradkyňou, pomáha klientkam s dojčením aj v
šestonedelí.
„Keďže v kurze ich pripravíme na väčšinu problémov, ktoré ich môžu pri
dojčení stretnúť, po pôrode väčšinou už stačí len telefonický rozhovor,
keď si potrebujú čosi overiť alebo ujasniť. Ak však majú problém,
chodím aj k nim domov.“
Dojčenie online
Psychologičky spustili pre matky dojčiat aj online poradňu a od 1.
marca rozbehli prieskum podpory dojčenia na Slovensku. Pomocou
dotazníka zisťujú, s akými skúsenosťami prichádzajú mamy z pôrodníc.
Nakoľko personál dojčenie podporuje a dokáže poradiť, prípadne má
postoj: Máte málo mlieka? Tak dajte umelé! Už majú skoro deväťsto
odpovedí. A čo s nimi urobia?
„Údaje budeme zbierať do konca apríla, potom ich spracujeme a
poskytneme ako spätnú väzbu nemocniciam a lekárom. Plus vyplávajú na
povrch najčastejšie problémy, ktorým sa treba ďalej venovať.“
Barbora
Dvořáková